História

Hámornícka výroba bola už od stredoveku súčasťou železiarstva. Vývin železiarskej techniky pôsobil bezprostredne v smere zdokonaľovania hámorníckej výroby. Ako nám objasňujú pramene z dejín techniky, v druhej polovici 14. storočia sa objavili v dolinách Slovenského rudohoria prvé „slovenské pece“ vybavené vodným kolesom na pohon dúchadiel. Spolu s vodným kolesom sa začal používať i hámor, tj. kladivo poháňané tiež vodou silou, ktorým sa rozkúvala cestovitá železná hruda na základné tvary. Vodné kladivo „hámor“ bolo dôležitým zariadením železiarne 14. storočia, pretože jeho názov sa preniesol na celú železiareň.

Príčinu priaznivých podmienok pre hámornícku výrobu v oblasti Slovenského rudohoria je potrebné hľadať v bohatých náleziskách železnej rudy, v lesoch, poskytujúcich surovinu pre pálenie dreveného uhlia a najmä v bohatých vodných zdrojoch pre pohon kladív a dúchadiel. Prvé hámre na vodný pohon sa objavili v oblasti Slovenského rudohoria najneskôr začiatkom 40. rokov 14. storočia.

K najstarším a najvýznamnejším hámorníckym usadlostiam patril celé stáročia Nižný Medzev. Nižný Medzev založili remeselníci, ktorí sa prisťahovali z Flámska od belgisko-holandsko-nemeckých hraníc asi v druhej polovici 13. storočia za vlády Bela IV. Hlavným zamestnaním tunajšieho pracovitého ľudu bolo baníctvo, poľnohospodárstvo, ale najmä hámornícke kováčstvo. Počas stáročí sa tu vytvorilo pevné spoločenstvo medzevských hámorníkov – kováčov, mimoriadne spôsobilých pre kováčsku prácu.

Najstaršia listina, dokladujúca existenciu hámrov pochádza z roku 1376, uchovávaná vo fondoch Štátneho slovenského ústredného archívu v Bratislave. V nej jasovský prepošt ponúka medzevskému poddanému Eliášovi Tegnagelovi tri miesta na rieke Bodve, kde si môže postaviť hámre… Z nasledujúcich období je už väčší počet archívnych dokladov, dokazujúcich v rôznej forme existenciu hámrov v Medzeve. V Slovenskom technickom múzeu v Košiciach je fotoreprodukcia mapy hámrov v Medzeve z roku 1774. V inom archívnom doklade z roku 1779 pri popise železiarní v bývalej Abovskej župe sa charakterizuje Medzev takto: „V Nižnom Medzeve spravuje jasovský prepošt päť hámrov, z ktorých štyri sú jeho vlastným majetkom. V týchto piatich hámroch sa nachádza deväť slovenských pecí, ktoré sú ročne v prevádzke 30 týždňov a produkujú týždenne 3 000 kg tzv. hámorského železa. Časť slovenských pecí v období sucha i pre iné neprekonateľné prekážky – nedostatok drevného uhlia a železnej rudy – pracujú s prerušovanou prevádzkou. Celú produkciu týchto skujňovacích hámrov zakupuje 49 kováčskych hámrov v Nižnom Medzeve. Obyvatelia Nižného Medzeva sú prevažne kováči, vyrábajúci v kováčskych hámroch rôzne druhy železného náradia, ktoré predávajú v celom Uhorsku…..“

Pre hámornícku výrobu vytvárali mimoriadne priaznivé podmienky najmä bohaté vodné zdroje v okolí Nižného Medzeva. V dolinách Bodvy, Dombachu ( Šugova ), Grundu, Hummela, Goldseifenu ( Zlatej doliny ), Pivringu, Portse postupne vznikali postupne novšie a novšie hámre.

Medzevskí kováči vyrábali v hámroch motyky, rýle, lopaty, sekery, kosy, klince a podkovy, ktorými zásobovali celé Uhorsko, ba i ďalšie krajiny. Medzevskí kováči boli uznávaní ako najlepší nástrojárski kováči v celom Uhorsku. Boli tiež známi ako osvedčení odborníci pri výstavbe vodných nádrží.

Medzevské hámre stavali pri vodných zdrojoch, vhodných na pohon vodných kolies, s ktorými uvádzali do chodu vodné kladivá, dúchadlá (mechy) a brúsky hámrov. Veľmi dômyselne zúžitkovali pritom hámorníci vodnú energiu rieky Bodvy a do nej sa vlievajúcich 5 väčších potokov: Portse, Pivring, Goldseifen, Grund a Dombach.

Podľa hlásenia Košickej obchodnej komory z roku 1896 bolo roku 1893 v Nižnom Medzeve v prevádzke 109 hámrov so 198 ohniskami. Ich počet sa postupne znižoval.

K zabezpečeniu dostatočného množstva pohonnej vody vytvárali hámorníci umelé nádrže – jazierka, ktoré predstavovali najdôležitejšie zariadenia hámrov. V údoliach s viacerými hámrami stavali ku každému hámru osobitnú zbernú nádrž. Na hornom konci nádrže bol vypúšťací splav a zo strany blízko k hámru vodný žľab. Úlohou vodných žľabov bolo nahromadiť vodu na pomerne úzkej ploche a zabezpečiť bezprostredné zásobovanie vodných kolies vodou. Vodné kolesá stavali hámorníci z dreva, koncom 19.storočia aj zo železa.

Najdôležitejším zariadením hámra bolo chvostové kladivo, uvádzané do pohybu pomocou pákového systému hriadeľom vodného kolesa. Hámre boli opatrené jedným väčším kolesom na pohon kladiva a dvomi kolesami na pohon dúchadla a brúsky.

V každom hámri boli murované kováčske ohniská, v ktorých udržiavali oheň pomocou kožených mechov, umiestnených v priľahlých komorách. Boli potrebné k medziohrevu kovaného materiálu. Ku každému kladivu patrili dve ohniská. Ako palivo používali drevené uhlie, neskôr koks. V 20.storočí nahradili zámožnejší hámorníci kožené dúchadlá elektrickými ventilátormi. Medzi vodným kladivom a ohniskom bola umiestnená kováčska nákova a rohatina, na ktorých zhotovovali kováči uchá rýľov, motýk a lopát, ukončovali operácie na výrobkoch a ich označenie ochrannými značkami. Medzevské výroby boli opatrené majstrovskými značkami a pozostávali najčastejšie z monogramu toho-ktorého majstra napr. G = Gőbl, P = Pőhm.

Nepostrádateľným zariadením hámrov boli nožnice, pomocou ktorých orezávali hámorníci vykované výrobky podľa šablóny alebo podľa oka.

Medzevské hámre stavali podľa rovnakého princípu, ich vnútorné a vonkajšie zariadenie bolo takmer rovnaké. Rozlišovali sa podľa počtu kladív. Najviac boli rozšírené jednokladivové dvojohniskové hámre.

Pri jednom ohnisku pracoval obyčajne jeden majster a jeden pomocník. Hámorníci začínali pracovať v závislosti od umiestnenia hámra pri vodnom zdroji už od 3. hodiny ráno. V dopoludňajších hodinách nepretržite kuli výrobky a popoludní keď dochádzala voda brúsili výrobky. Denne vyrobili 30 – 40 rýľov alebo motýk.

V priebehu výroby používali hámorníci rôzne nástroje, ktoré si zhotovovali sami. Výroba motýk, lopát a rýľov bola veľmi náročná a vyžadovala veľkú zručnosť. Kým vyšiel spod rúk hámorníka hotový rýľ či motyka, podrobilo sa železo viacerým postupom tvarovania, kovania a medziohrevu v ohnisku.

V poslednej tretine 19. storočia, keď prežívala hámornícka výroba v Nižnom Medzeve najväčší rozkvet, vyrábali tunajší kováči až 500 druhov rýľov, motýk a lopát, ktoré boli vyhľadávané nielen na domácich trhoch, ale dostávali sa prostredníctvom obchodu i do zámorských krajín.

Mimoriadne bohatý bol výrobný sortiment motýk. Na prelome 19. a 20. storočia vyrábali medzevskí kováči podľa formy a pomenovania vyše 200 druhov motýk, pričom jeden druh motýk vyrábali v mnohých ďalších hmotnostných obmenách. Podľa formy vyrábali v medzevských hámroch motyky štítovej formy, hranatého tvaru, klčovnice, motyky srdcovité, okrúhle a polkruhovité (tzv. balkánske), ďalej exotické alebo plantážne motyky. Motyky boli pomenované podľa oblasti rozšírenia alebo podľa spôsobu používania. Medzevskí kováči vyrábali pre každý kraj iný druh motýk v závislosti od druhu pôdy a od účelu ich použitia. Roku 1936 sa medzevskí kováči so špeciálnou kolekciou nových vzoriek zámorských, ako aj tradičnými druhmi medzevských motýk a rýľov na veľkom medzinárodnom poľnohospodárskom trhu v Tel Avive v Palestíne. Iniciátorom tohoto podujatia bol významný podnikateľ Simon Pőhm. Medzevskí kováči (firma Simon Pőhm a spol.) boli vyznamenaní zlatou medailou a diplomom na znak uznania. Firma Simon Pőhm a spol. mala značné zásluhy na udržaní dobrej povesti medzevských výrobkov až do obdobia II. svetovej vojny.

Medzevčania žili po stáročia intenzívnym spoločenským životom, ktorý sa sústredil okolo cechu, založeného roku 1642. Cechový systém v Nižnom Medzeve zanikol roku 1836. Vzápätí vznikali nové obchodné spolky a spoločnosti s cieľom spoločného predaja výrobkov. K najvýznamnejším spoločnostiam patrila akciová spoločnosť Tischler Gedeon Partl a spoločníci (založená roku 1842), ktorá mala v prevádzke väčší počet ohnísk, vlastnú vysokú pec v Starej Vode, skujňovací hámor a valcovňu tyčového železa v Mníšku nad Hnilcom na krytie potreby motykového a klincového železa.

V snahe čeliť konkurencii továrenskej výroby založili roku 1843 bývalí čelní predstavitelia cechu kováčov v Nižnom Medzeve Družstvo predavačov a výrobcov železných výrobkov. Pravdepodobne išlo o prvé výrobné družstvo v celom Uhorsku. Pre vnútorné rozpory, ako aj nedostatok obchodného ducha spomínané družstvo nemalo dlhú životnosť.

Od 70.rokov 19. storočia zakladali medzevčania nové spoločnosti a družstvá, ktoré postupne zanikali v konkurenčnom zápase. K najvýznamnejším spoločnostiam patrila spoločnosť Juraj Gedeon a spoločníci, ktorá mala v prevádzke 64 ohnísk a patril jej najväčší hámor (trojkladivový, šesťohniskový) v Nižnom Medzeve – tzv. „ Mexiko hámor“. V roku 1898, kedy bol v Uhorsku vykonaný celokrajinný súpis priemyslu, bolo v Nižnom Medzeve zaevidovaných v činnosti 187 vodných kolies, 1 vodná turbína, 94 vodných kladív, 189 kováčskych vyhní, 400 kováčskych nákov a rohatín, 181 nožníc a 181 brúsok.

Denná výroba, počítaná na 1 kováčsku vyhňu, predstavovala 35 – 40 kusov rýľov alebo motýk. Pri výrobe motýk, rýľov, lopát a lemešov používali kováči ako surovinu kujné motykové a klincové železo vyrábané v skujňovacích hámroch. Motykové železo muselo mať celkom zvláštne vlastnosti, aby z neho mohli vykovať perfektné výrobky. Muselo byť dobre kovateľné, ťažné a pritom dostatočne tvrdé. Pri údere muselo zvoniť. Výrobok musel mať peknú namodralú farbu a nesmel mať trhliny. Príliš tvrdé železo malo trhliny. Príliš mäkké železo dávalo výrobky bez charakteristického zvonivého zvuku. Kujné motykové a klincové železo dodávali pre medzevské hámre železiarne v Jasove, Prakovciach, Bušovciach, Starej Vode a Mníšku nad Hnilcom.

Starosť o odbyt výrobkov, peniaze, obchod a materiál bola prenechaná takzvaným odbytárom („ Verschleisser“), ktorí si vytvárali samostatné obchodné firmy. Zamestnávatelia (odbytári) prideľovali kováčom uhlie a železo podľa rozmerov a hmotnosti výrobkov za pevne stanovené ceny. Kováči odvádzali zamestnávateľovi hotové výrobky na základe štvrťročného alebo polročného vyúčtovania o vykonanej práci podľa tržných cien (obyčajne za cenu, ktorá bola o 8-10 % nižšia ako predajná). Čistý zisk z predaja si rozdelili medzi sebou odbytári a kováči. Odbytári mali dvojitý zisk: raz z vydaných surovín a druhý raz z vyplateného tovaru.

V období prvej Česko-Slovenskej republiky, roku 1933 bolo v Medzeve v prevádzke 95 hámrov. Ich počet sa postupne znižoval: roku 1955 bolo 32 hámrov schopných prevádzky, roku 1960 sa pracovalo príležitostne v 4 –5 hámroch. Hámornícka výroba v Medzeve pretrvala do 60.rokov 20.storočia, kedy bola táto špeciálna maloželeziarska výroba vystriedaná modernou priemyselnou výrobou. Roku 1962 spustili v Medzeve prevádzku nového závodu n. p. Tatrasmalt, v ktorom začali pracovať aj medzevskí majstri – kováči.

Hámornícka výroba v Medzeve pretrváva viac ako šesť storočí. Z niektorých výrobných jednotiek hámrov sa stali nehnuteľné technické pamiatky. Všetky prestavujú jednokladivový, dvojohniskový typ hámra. Hámre sú vybavené pôvodným technickým zariadením, prípadne sú čiastočne modernizované (systém prívodu vody, zavedenie elektrických ventilátorov a pod.) . Ide o charakteristické objekty ľudovej architektúry postavené prevažne z dreva a kameňa so šindľovou strechou. Ich technické zariadenie, výrobné nástroje sa zmenili na múzejné zbierkové premety.

Slovenské technické múzeum v Košiciach spravuje hámor situovaný priamo v meste Medzev, pôvodne nazývaný ako mestský hámor, ktorý v minulosti plnil funkciu školského hámra pre medzevských kováčov. V Šugovskej doline sú funkčne udržiavané dva hámre. V Zlatej doline (Goldseifen) je situovaný Bröstlov hámor, v doline Pivring je Göblov hámor. V romantickej doline Hummel sa nachádza Antlov hámor.

Medzevské hámre predstavujú svojim spôsobom „živé technické pamiatky“. Možno v nich visieť historicky ojedinelú technológiu výroby náradia – kovaním pomocou vodných kladív.

27.02.2012 Slovenské technické múzeum